Zápis v denníku 1.mája 2012
,,Bozkávaj ma.“ Preblyslo mi vtedy v mysli. Dejú sa so mnou zvláštne veci a cítim sa lepšie, šťastne. Nepamätám sa na to, aby ma niekto držal za ruku, ležal so mnou v tráve a pozoroval so mnou hviezdy. Tie malé bodky krásne žiaria a ty na nich ukazuješ prstom. Hľadáš v tom súvislosť? Vlastne ani neviem, usmievam sa, lebo mám rada tvoj úsmev a ten ma poháňa ďalej. Niekedy sa cítim ako maličké dievčatko, ktoré je vyplašené z prvého dňa v škole, či prvej písomky. Nečudujem sa prečo, mám na to svoju teóriu. Po všetkom tom, čo sa v minulosti stalo, som opatrná. Snažím sa byť, no pri tebe to neviem. Cítim ako slabnem, keď sa ma dotýkaš, cítim ako ma tvoj úsmev zohrieva a cítim tvoj pohľad, no nie je len taký obyčajný a všedný. Tvoje oči mi vravia, že sa nemusím báť, že si tu ty. Čo prezrádzajú moje ? Chcela by tom to vedieť, chcela by som prečítať aj tvoje myšlienky, práve vtedy keď sa na seba dívame a vôkol nás je ticho. Možno to ticho naruší len mierny vánok, alebo si ho ponecháš pre sladký bozk. Niekto vraví, že to všetko príde, keď to najmenej čakáš. Nikdy som v to neverila, no teraz si myslím, že je na tom kúsok pravdy. No určite nie len kúsok. Vlastne ani neviem ako si sa pri mne zjavil a čo sa stalo. Odrazu si tu stál, rozprával sa so mnou, chápal ma a smial sa. Odrazu som mala potrebu vidieť ťa, lebo mi niečo z teba chýbalo. Nikdy som neverila na osud, ale len v náhodu. Ak to nie je náhoda, je to on. Teraz v neho začínam veriť a to iba kvôli tebe. Povieš mi ako je možné, že niektoré slová čítaš akoby z mojej mysle? Si výnimočný. Spolu sa dopĺňame a mne sa to páči. Si ako moje druhé ja, a aj preto mám pocit, že ťa poznám celý život a pritom, ťa poznám tak krátko. Pýtam sa len tak pre seba, čo by bolo, keby sme sa my dvaja nestretli.? Pokračoval by môj život starým životom, nad ktorým som sa zamýšľala deň, čo deň a hľadala v ňom zmysel ? Teraz ten zmysel hľadať nemusím a ani ho nepotrebujem. Mám teba.